| ENGLISH | DEUTSCH| ESPAÑOL | SLOVENSKI | MAGYAR

SVÄTÝ NORBERT A PREMONŠTRÁTSKY RÁD

Sv. Norbert sa narodil v šľachtickej rodine niekedy okolo roku 1080 v Xanten (Severné Porýnie). Ako druhý syn Gennepského pána, sa stal kanonikom v Xanten. Získal z toho dostatočný príjem, ale ofícium nespieval, našiel si za seba náhradu. Bol veľmi talentovaný a tak cisár Henrich V. čoskoro spoznal Norbertove dary a šarm a pozval ho do svojej osobnej služby na cisárskom dvore. V roku 1115 bol Norbert zhodený zo svojho koňa pri údere blesku, rovnako ako svätý Pavol. Tento bod jeho života nazývame jeho obrátenie. Po dlhom čase v ústraní požiadal o svätenie. Ale skôr, ako bol vysvätený, vzdal sa svojho dedičstva.

Na kňaza i diakona bol vysvätený v ten istý deň. Po tomto sa vrátil späť medzi kanonikov v Xanten a snažil sa ich priviesť späť k dodržiavaniu prísnych pravidiel kanonikov, ale bohužiaľ nebol úspešný. Od pápeža Gelázia II. Norbert dostal povolenie, aby sa stal potulným kazateľom. Vyšiel kázať ľuďom bosý v odeve z hrubej vlny.
Norbert nasledoval život apoštolov. Týmto spôsobom sa snažil vyplniť medzeru medzi kresťanským obyvateľstvom a mníchmi, žijúcimi ďaleko od ľudí, a tiež rozdiel medzi chudobným kresťanským ľudom a bohatými regulárnymi kanonikmi, ktorí sa odvrátili od ľudí.

Pápež Kalixt a biskup Bartolomej ho povzbudili, aby sa usadil a založil spoločenstvo v Prémontré v severnom Francúzsku, blízko Lyonu. Táto nová komunita spojila kontemplatívny životný štýl mníchov s apoštolskou činnosťou.
Volali sa premonštráti (dnes majú aj iné názvy: norbertíni a bieli kanonici). Sv. Norbert staval svoje kláštory v mestách a na rušných miestach, pretože centrom ich života nebolo opátstvo ani kláštor, ale "otvorený kostol" a slávnostná liturgia, ktorá sa slávila v týchto kostoloch. Liturgia nebola založená na obradoch mníchov, ale na slávnostnejšej diecéznej liturgii, ktorá sa používala vo veľkých katedrálach. Pre svoje nové spoločenstvo si vybrali pravidlá svätého Augustína. Boli to pravidlá pre kňazov žijúcich okolo svojho biskupa v komunite.

Sv. Norbert a jeho spoločníci, známi teraz ako regulárni kanonici si boli dobre vedomí toho, že hlásanie Božieho slova je neoddeliteľnou súčasťou ich povolania. Vybrali si bielu farbu pre svoj habit, ktorý bol vyrobený z hrubej vlny, s mantilou alebo mocetou kanonikov, ktorý spontánne pripomínal anjelov vzkriesenia. Týmto Norbert ponúkol svojim nasledovníkom symbol, ktorý im neustále pripomínal ich poslanie. Táto symbolika bola ľahko pochopiteľná a poznateľná pre všetkých. "Prijatie chudobných a pútnikov - teraz nazývané pohostinnosť - bolo súčasťou veľkej kanonickej tradície. Bolo to dielo milosrdenstva par excellence v čase, keď putovanie bolo považované za stav zasväteného života a podmienky pri cestovaní boli mimoriadne ťažké. Mnohí z prvých Norbertových spoločníkov zomreli na ceste vyčerpaní útrapami zimy. Norbert bol obzvlášť zamilovaný do tejto služby lásky. Vybudoval v Prémontré riadne vybavený hospic. Tento hospic bol komplexom zariadení: bol tu hostinec pre pútnikov, útulok pre chudobných a nemocnica pre chorých. Kanonici sa starali o mužov a sestry sa starali o ženy. Už od samého začiatku rádu, blahoslavená Rikvéra z Clastres viedla celý svoj život hospic a želala si byť pochovaná na cintoríne pre chudobných, ktorým slúžila s tak nezištnou oddanosťou. Neskôr bol hospic presunutý do Quentin. "(1) (Bernard Ardura: Premonštrátsky rád, história a spiritualita, neskôr: (1))

Norbert je zobrazovaný s dvojitou biskupskou berlou a arcibiskupským paliom a kalichom alebo monštranciou, ktorá pripomína jeho eucharisticky zameranú spiritualitu. Reformujúci, zmierujúci a civilizujúci vplyv svätého Norberta, spolu s inšpirujúcou horlivosťou, vyústili do vytvorenia takmer 400 domov rádu v celej stredovekej Európe. Norbert svojim kázaním a šírením pokoja priťahoval do svojich spoločenstiev mužov aj ženy. Šesť rokov po založení rádu sa stal arcibiskupom v Magdeburgu, a tak odovzdal vedenie rádu Hugovi. Zomrel v Magdeburgu 6. júna v roku 1134 a jeho pozostatky boli prenesené do Prahy po tom, čo bol blahorečený na konci 16. storočia.

 

 

 

 

 

 

Na začiatok